Part 1.
Vietor ľahko poskakoval vôkol mňa a rozcuchával mi vlasy. Vyrážam na čudné prázdniny, pokiaľ je toto dosť silné slovo. A ideme tam starou Škodou 101. Hm, je to kamenistá cesta asi 200 km odtiaľto. Nuž, tereňák či jeep by nás tam určite bezpečne doviezol, a aj keď by som nebola tak či tak nadšená, že tam musím ísť, aspoň by som bola rada, že cestou nemusíme havarovať. Ale ak mám ísť na takejto haprcline...Niežeby sme nemali iné auto, ale výnimočne sa pokazilo, a oco nebol ochottný čakať, kým sa opraví, tobož, ani by ho nehlo, ísť vlakom či autobusom, tak narýchlo zohnal tento šrot!
"Kedy už príde???" nervózne klepkal oco prstami na kapotu auta a narážal tým na mamu, ktorá sa, ako vždy, extrémne čačkala. My sme naňu čakali dobrú polhoďku a oca žrali mrle. Bol na tú cestu predsa celý nažhavený. Ach, jaj. Tá naša názorová odlišnosť... Telefón mu zacingal. Na displeji zasvietilo meno "Horák J.", čiže ten, čo nám tú chatu požičiava. Chata je pri jazere. Pri takom odpornom jazere, plnom žaburín, či čo to je. Je tam osamotená a malá a hygienicky TOTÁLNE PLNE nezabezpečná. Brr. Jej majiteľ je Jaro Horák, a ten nám ju požičial. Celý plán našej tohtoročnej, mizernej dovolenky. Podľa otca "ničím nerušená príroda", podľa mamy "romantika", podľa mňa odporná diera. Uff.
"Áno, pán Horák?" rozhorčene sa oco prihlásil a dal si to na reprák, lebo popri zvuku bzučiacej cesty zrejme nič nepočul.
"Dobrý, dobrý pán Kadlár. Chcel som vám povedať... smutnú novinu. Na váš účet už som previedol peniaze za prenájom chatky. Bohužiaľ tam nemôžte ísť. Minule prišla akási kontrola a zistili, že je to tam...v katastrofálnych podmienkach a celá stavba sa ide prepadnúť, už ani nedrží. Odobrali mi právo na prenájom. Prepáčte."
Oco ostal v totálnom šoku, ale ja som sa vyškierala. "Moment...pán Horák, že si strieľate, že...."
Horák mu skočil do reči. "Je mi to ľúto. Naozaj. Sám som mal na chatku pekné spomienky. Ale nedá sa inak. Dopočutiea, mám naponáhlo. Ešte raz, mrzí ma to!" A zložil.
Ocovi padla sánka. Vbehol okamžite dnu to povedať mame a ja som sa zadúšala od smiechu. Zavolala som to najlepšej kamoške- Alex. Jupíííííííííííííííííííí! :)
"Nechápem, ako môžeš byť tak neľudská!" zavrčala mama.
A tým sa začal nesledovaný sled udalostí...Našou hádkou.